Boh mi tam doprial stráviť leto roku 2000, to požehnané leto jubilejného roku. Často som tam chodil na prechádzky a bicyklové túry do dedín a do okolia. Ten kraj je charakterizovaný jedným druhom skaly, ktorá vtláča kraju špeciálny ráz. Je to bledohnedý vápenec, domáci hovoria o medovej farbe (honey-coloured limestone), ktorý sa používa všade a ktorý aj na každom kroku vidno: od kamenných múrov domov, krytinu na strechách, dlaždice pred domami až po úplne typické oplotenie pozemkov. Ploské kusy skál sa naukladajú na seba vodorovne a ďalšie na ne potom vertikálne. Volajú sa Drystonewalls (múry urobené zo suchých kameňov) a dá sa na ne naďabiť všade – v dedinách, či počas prechádzky v poliach. Mnohé z nich stoja stále na tom istom mieste od 18. a 19. storočia. Je to obdivuhodné, lebo v tých múroch skutočne nie je žiadna malta alebo cement, ktorý by ich spájal. Patria k historickému vzhľadu tejto časti Anglicka, ale sa aj doteraz používajú farmármi, aby uzavreli priestor na chov dobytka a oviec.
Nebolo to raz, čo sme na vychádzkach prechádzali pomedzi tieto štvornohé zvieratá.
V stredoveku, od 13. do 14. Storočia, boli ovce z Cotswoldu veľmi známe kvôli hustému rúnu a vysoko kvalitnej vlne v celej Európe. Dala sa predávať za výbornú cenu a obchodníci s vlnou si dobre zarobili. Oni po sebe zanechali dodnes stojace také typické kamenné domy a potom aj nádherné kostoly, ktoré sú známe ako wool churches (vlnené kostoly). Ovce môže človek doposiaľ vidieť za dedinami, či pasúce sa na svahoch a tieto scenérie patria ku klasickým obrázkom Cotswoldu.
Na hustých trávnikoch vyrástli charakteristické dedinky a mestečká ako Willersey, Wickhamford, Badsey, Aston Somerville, Honeybourne, Blockley, Chipping Campden, Weston Subedge, Burford, Castle Combe, menujúc len tie v našom okolí, alebo Broadway, o ktorom sa často hovorí ako o klenote Cotswoldu (Jewel of the Cotswold). Sem sme chodili často z komunity na prechádzky, na nákupy potom do Eveshamu. Nachádza sa podobne ako naša dedinka v grófstve Worcestershire. Vystrelo sa pod Rybím vrchom (Fish Hill). Kde je tá široká cesta (broad way), podľa ktorej dostalo svoje meno? Táto široká cesta je vlastne široká hlavná ulica, prechádzajúca cez mestečko, obrúbená trávnikmi z oboch strán, ako aj gaštanmi a domami z už spomínaného pre túto oblasť úplne charakteristického medového vápenca, z ktorých veľa tam stálo už v 16. storočí. Zaujímavé, že nové domy na okraji tiež musia stavať z tohto vápenca, aby nepokazili ráz obce. Do Broadwaya sme chodili aj na sviatok a každú nedeľu na bohoslužbu do Saint Saviour’s Catholic Church (Katolícky kostol sv. Spasiteľa). Do neho sme vchádzali chodníkom natiahnutým v zeleni trávy, obkoleseným neskutočne starými náhrobnými kameňmi. Cítil som tam symbiózu putujúcej a oslávenej Cirkvi. Pri vstupe do chrámu sme si vyzdvihli leták s vytlačeným Božím Slovom na dnešnú nedeľu a spevník. Bol som milo prekvapený živosťou a modernosťou pesničiek, čo som tam našiel a čo sme spievali. Kňaz stál po liturgii pri dverách a osobne sa lúčil s veriacimi. Aké milé.
V tomto kraji a v tých útulných dedinkách sa oči majú na čom popásť. Tie šťavnaté trávniky, nakrátko kosené, udržiavané... mnohí tu na Slovensku by im závideli. Kvetinové výzdoby domov a záhrad. Kvety dávajú do rôznych nádob, čím netradičnejšie – tým lepšie. Visia z oblúkov nad chodníkmi. Vínovo červená sa strieda s bielou a tmavofialovou: všetky farby nájdeš na takom záhone. Niet tam plotu, oddeľujúceho pozemok od cesty, či chodníka. Nič. Odpočinková zeleň kríkov, tuje. Pýtaš sa sám seba: Je tu každý záhradník? No krása.
Costwold je zvlnený kraj, vyššie vrchy ako spomínaný Fish Hill (Rybí vrch) za Broadwayom sú skôr výnimkou ako pravidlom. Kvôli tomu je táto časť anglického vidieka ako stvorená na bicyklové túry a mnoho ľudí okrem jazdenia na koňoch športujú aj týmto spôsobom.
Priznám sa, že počas svojho pobytu v komunite od júna do augusta aj mňa táto možnosť zlákala a tak som sa jednu sobotu vybral na celodňový výlet z Childswickhamu, sídla spoločenstva, do Oxfordu, celosvetovo známeho to univerzitného mestečka.
Čakalo ma 80 míľ, čo je približne 130 kilometrov.
Tešil som sa.
Už predtým som si robil bicyklom výlety do okolitých dedín, hoci kratšie. Spomenul som si, ako ma raz Boh zaviedol aj do dedinky Willersey. Bojoval som vtedy s jednou ťažkou vecou, ktorú mi bolo neľahko prijať. Cítil som, že ak ju prijmem, budem musieť umrieť. Ešte lepšie: bude sa to dať prijať iba tak, že zomriem. Zomriem svojej predstave. Svojmu plánu. Sebe. Bolo to zničujúce, ale zároveň nevyhnutné; vôľa Boha. Viedol moje kroky ku jednému pamätníku padlým v druhej svetovej vojne pri St. Peter’s Church (Kostol svätého Petra, Church of England) a Boh mi tam ukázal tento nápis, bol vytesaný do skaly:
(Amen, amen, I say to you,) UNLESS A GRAIN OF WHEAT FALLS TO THE GROUND AND DIES, IT REMAINS JUST A (SINGLE) GRAIN OF WHEAT; BUT IF IT DIES, IT PRODUCES MUCH FRUIT. (Whoever loves his life loses it, and whoever hates his life in this world will preserve it for eternal life.)
Bol to citát z Jána, 12. Kapitoly (verše 24-25). Slovensky:
(Veru, veru, hovorím vám:) AK PŠENIČNÉ ZRNO NEPADNE DO ZEME A NEODUMRIE, OSTANE SAMO. ALE AK ODUMRIE, PRINESIE VEĽKÚ ÚRODU. (Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.)
Tu Boh ku mne prehovoril. Toto je potrebné pre každého kresťana: prijať moju vôľu, odumrieť svojej. Ja som to tiež urobil na kríži. Ak to neurobíš ako ja... tvoj život nemôže priniesť úrodu. Zostaneš sám a nebudeš mať duchovné ovocie zo svojej služby.
Vedel som, že je to slovo pre mňa. Sadol som si do blízkeho kostolíka a meditoval som. Boh ma premohol.
Súčasnosť? Doteraz nosím v aute za sklom klas pšenice ako pripomienku tohto Pánovho slova pre mňa. Sem tam sa naňho zadívam a viem, o čo ide v tomto svete. Vlastne dva klasy. Prečo dva? Sme s manželkou dvaja v jednom tele.
Späť k bicyklovej túre. Deň vyšiel pekný a slnečný. Boh ho polieval lúčmi svojho slnka. Vánok sa mi hral s vlasmi. Autá, ktoré prešli sem-tam okolo mňa, som si nevšímal. Vnímal som skôr okolie ciest; neboli veľmi frekventované. Myseľ mi zostávala ako obvykle v modlitbe a v Bohu. Bol to úžasný zážitok poznania, ako on obdarováva svoje stvorenie, človeka, nádherným prostredím, v ktorom môže žiť, milovať a pracovať.
Po štyridsiatich míľach po malých mestečkách a dedinách otvoril pre mňa svoju náruč aj Oxford. Preteká cez neho rieka Temža a Cherwell. Už sme ho navštívili predtým, tak som sa tu trochu vyznal. Zamieril som hneď do parku. Okrem toho, že bol univerzitným mestečkom, bol aj dôležitým prístavom na Temži, na tomto sútoku. Jeho časť rieky sa nazýva The Isis. Mimochodom, v 18. storočí postavili aj oxfordský kanál, aby spojili mesto so stredom Anglicka (the Midlands), ale v okolí mesta bola celá sieť kanálov. Pod mostom pri parku som si všimol na vode pristavené drevené člnky pre turistov; vzadu stál vždy „lodivod“ s pádlom, ktorý čln riadil. Pripadalo mi to trochu ako gondoly v Benátkach.
Sadol som si na vankúš trávnika a pozoroval ľudí oddychujúcich či baviacich sa pod konármi stromov a pri ticho šumiacej rieke. Jeden vytiahol gitaru. Tu, na rozdiel od nás, je dovolené chodiť po zeleni. Niektorí z nich si tu robili piknik. Tiež som čas využil na občerstvenie. Po vydýchaní som sa pustil do ulíc: takmer na každom rohu sa tu dá naďabiť na nejakú College (kolégium), je ich tu azda štyridsať, tie spolu tvoria jeden obrovský organizmus Oxfordskej univerzity. (V roku 2006, keď som tu bol druhý krát, už s rodinou, sme navštívili Jesus College (1571), lebo jedna z nich vždy drží svoje dvere otvorené pre návštevníkov. Tá tradícia spojená so stabilitou – neskutočné čosi!) Príjemné som spojil s užitočným: Zašiel som na Broard Street, otvoril som dvere kníhkupectva Blackwell’s Bookshops (1879) a vyhľadal hrubý Biblický slovník – The HarperCollins Bible Dictionary. Tak ako predtým v meste Worcester, urobiac si výlet do tamojšej katedrály, Hodder’s Dictionary of Bible Themes (Hodderov slovník Biblických tém). Príprava na moje poslanie.
Po dosiahnutí svojho cieľa, tohto centra Oxfordshire, keď slnko dávno poriadne odkrojilo z druhej časti dňa, som sa už tešil na návrat do komunity. Mal som však ešte polovicu náročnej cesty pred sebou. Čo ma však na nej čaká – to som ani netušil.
Stalo sa to vo Woodstoku, asi 8 míľ za Oxfordom.
Bol to zlom.
Tu som sa nepredvídateľne kvôli stavu bicykla dostal do nebezpečenstva smrti.
Woodstok je staré historické mesto a cesty a uličky sú v ňom pomerne úzke. Pred koncom mesta je jeden riadny breh, z ktorého sa dá pohodlne spustiť. Bol som pomerne unavený, tak som uvítal možnosť trocha ušetriť sily. S čím som však nepočítal, bolo to, že bicykel, na ktorom som sa viezol, a ktorý bol staršieho typu, môže pri vysokej rýchlosti v zákrute dostať veľmi silné vibrácie, pochádzajúce zrejme s nedokonale vyvážených kolies a opotrebovaných osiek. V spodnej časti vŕšku sa mi stalo presne toto a situácia bola veľmi povážlivá aj preto, že aj keď som sa snažil brzdiť, vibrácie mali stále stupňujúcu tendenciu, veľmi rýchlu, a bolo mi každou stotinou sekundy jasné, že toto sa môže skončiť len ťažkým pádom.
Pripravoval som sa na naň v mysli. Kam padnúť?
Tu čosi naplnilo môj sluch. Znepokojilo ma to. Zdalo sa mi, že za mnou fučí čosi veľké. Obzrel som sa ponad plece. Hú! To vari nie! Azda tri metre za mnou s námahou brzdil veľký kamión s prívesom. Nemohol ma obehnúť kvôli úzkej ceste a kvôli protiidúcim vozidlám. V zlomku sekundy som si uvedomil, že musím skončiť na ceste – pod jeho kolesami. Čo robiť? Vibrácie kolies sa stupňovali každým okamihom. Obrubník bol príliš vysoký a v tej rýchlosti... bolo nepredstaviteľné dostať sa na chodník.
„Smrť! Hrozí ti smrť, Štefan Patrik,“ prebehlo mi mysľou.
Stvrdol som, ruky v kŕči. V tom okamihu stretu s holou pravdou a skutočnosťou, ktorá sa ma chystala pohltiť, som zo seba dostal iba dve slová, ktoré som s vierou na záchranu vykríkol do dusivého fučania bŕzd kamiónu:
„Ježiš! Ježiš!!!“
Nestihol som ani povedať: „Ježiš, pomôž mi, prosím,“ alebo čosi podobné.
Nebolo času, nebola príležitosť.
Zopakoval som len dva krát toto meno. To bola celá moja modlitba, skladala sa len z Ježišovho mena. Len Kristovo meno. Nič viac. Na nič viac som sa v tých stotinách sekúnd rozhodovania nezmohol a ani nemohol odhodlať. Ale práve v ňom bola všetka sila. Je všetka sila. Všetka pomoc. Všetka moc. Čo sa zrazu nestalo? Po tomto zvolaní na Boha, na môjho Priateľa, začali vibrácie bicykla úplne prekvapivo ustupovať, až sa bicykel dostal do stavu úplnej ovládateľnosti a ja som mal opäť úplnú kontrolu nad jazdou. To nebolo urobené „prirodzene“. Vedel som, že nadprirodzene.
Zachránil som ti život.
Ty môj dobrý Boh. Aleluja! Vďaka Ježiš!
Keď prešli autá v protismere, kolos kamiónu naznačil smerovkou obiehanie, ofúkol ma sprava a nachvíľu ma potiahol vo svojom vzduchovom tuneli, ktorý za sebou urobil. Vydýchol som si a keby som stál na zemi, hneď by som zdvihol svoje ruky do chvál. Takto aspoň na bicykli som Otcovi vzdal poctu a úctu, bol som však nabitý emóciami:
„Chválim, ťa, Bože, že si na mňa nezabudol a že si ma zachránil! Zachránil si mi život, Ježiš! Môj najlepší Priateľ! Ty si môj Spasiteľ! Ty môj Záchranca! Dávaš mi druhú šancu žiť! Aleluja! Ježiš! Neopustil si svojho priateľa! Neopustil v najväčšej núdzi! V najväčšej potrebe! Vďaka za život! Kto sa má lepšie ako ja? Chránený tebou? Čo mi chýba, keď mám Teba? Mám všetko! Všetko! Nikto mi nemôže dať viac. Ty si moje Všetko!“
Keď som sa v bezpečí dostal do komunity, z celého výletu mi zostala spomienka najmä na tento zážitok, tie ostatné vybledli, a uvažoval som, čo som urobil v čase svojej najväčšej núdze. Zavolal som na Priateľa, ktorý mi pripravuje miesto v nebi, ktorý stále nado mnou bdie, ktorý nikdy nezaspí. Stále je so mnou. Spomenul som si naňho, oslovil som ho a on už vedel, čo potrebujem. Zachránil mi život. Ježiš Kristus, najsilnejší, najmocnejší. Vyslovil som najmocnejšie meno v nebi, na zemi i v podsvetí, nič viac. Meno môjho mocného Boha. Brata. A on sa ujal svojho priateľa a nenechal ho zahynúť.
Ale chcem ti, milý priateľ, povedať, že Ježiš Kristus, urobil pre teba to isté ako pre mňa na tej ceste vo Woodstoku: zobral moju a tvoju smrť a sám ju prežil, aby som ja a aby si ty nemusel umrieť v hriechu tela, ale aby sme mohli žiť. V plnosti času sa vtelil, stal sa Synom človeka a zaplatil môj a tvoj účet večnej smrti a odvtedy jeho krv na nás volá: zanechajte svoj hriech a milujte ma. Hovorí mi: „Si môj. Ja som ťa zachránil. Ja som za teba zaplatil svojou krvou. Volám ťa ku sebe, zanechaj svoje cesty hriechu, svoje plány a prejdi na moje cesty a osvoj si moje plány. Svoju lásku som dokázal a spečatil svojou krvou. Zaplatil som najvyššiu cenu. Krvou Boha, krvou Syna človeka. Draho som ťa kúpil. Stál si ma veľmi veľa. Moja láska ma stála veľmi veľa. Všetko. Život. Nepripusť, aby moja Obeta bola pre teba zbytočná.“
Teda existuje jedno silné meno, ktorému sa nevyrovná žiadne iné meno. Majme práve na neho neustále zameranú našu myseľ a naše srdce. Je to najmocnejšie meno v nebi, na svete i v podsvetí, je to meno, ktoré je nad každé iné meno. Bolo dané, aby sa pred ním sklonilo každé koleno, bolo dané ako skúšobný kameň, aby sa na ňom ukázalo, kto je Pán. Osoba, ktorej patrí toto meno, kráčala po našej zemi, posväcovala ju dotykom svojich svätých nôh, učila ľudí čistej pravde, ukazovala smer záchrany, volala k zmene zmýšľania. Dávala život, lebo ona bola Život. A keď pozdvihla svoje Znamenie, uzdravila nás zo všetkého nášho zla a vyviedla nás z tmy na svetlo. Meno jasnejšie než tisíc sĺnk, meno, ktorého žiara zatemní každý zdroj svetla, meno, ktoré je samo silou a mocou.
