Robili sme to najmä z našetrených peňazí a peňazí, ktoré nám Boh posielal počas stavby. Nakoniec bolo treba dom zatepliť a spolu s tým urobiť aj fasádu. Rozpočet na to bol značný a naše zvyšné peniaze na to už nestačili.
Chceli sme si to naplánovať na leto.
„Poďme do toho!“ hovorím manželke. „Vykročme vo viere.“
„A kde sú peniaze?“ položila prozaickú otázku ona. „Z čoho to zaplatíme?“
„Neboj sa. Bohu nič nie je nemožné. Poďme do toho s vierou.“
Vo viere sme vyhlásili: „Urobíme to tento rok!“ Manželka sa pridala. A pustili sme sa do organizovania vecí ešte v januári/februári, pol roka predtým: materiál – zohnať čo najvýhodnejšie (Boh nás ochránil, pretože sme ho skutočne kúpili len týždeň pred značným zdražením), robotníkov – lacných, ale čo ešte robia kvalitne, lešenie – to všetko značne dopredu, hoci sme nemali dostatok peňazí. Nič sme nechceli nechať „na náhodu“. Verili sme Bohu, že sa o našu rodinu postará.
Prišlo leto, prišiel jún a skutočne sme začali zatepľovať a robiť fasádu. Avšak po jednom mesiaci prác, nám podľa predpokladov chýbalo viac ako štyritisíc eúr. Modlili sme sa predtým – počas celej rekonštrukcie domu, ale osobitne teraz. Boh nám najprv vnukol, že si máme požičať, lebo potom nám požehná peniaze, z ktorých to vrátime.
Obrátili sme sa na ľudí a stretli sme sa s veľkou neochotou a s malou ústretovosťou. Oslovili sme aj rodinných príslušníkov. Jedna príbuzná nám bola ochotná hneď pomôcť a požičala nám päťsto plus sto eúr z vlastnej vôle. A za to, že sa na čas dokázala zriecť tejto sumy, dokonca viac, ako sme žiadali, ju Boh hneď požehnal: Ak dovtedy roky márne bojovala za zvýšenie platu, tak po tomto jej čine, ktorý sme si my veľmi vážili, jej ho až neuveriteľne ľahko a výrazne zvýšili! Aleluja! Dostala odmenu od Pána!
Smutnejší bol druhý prípad, lebo iná členka rodiny vo svojom sebectve, uzavretosti a materializme nám odmietla požičať aj tých päťsto eúr, o ktoré sme ju v núdzi prosili. Vzápätí prišla ku nám smutná správa, že jej manžela prepustili z veľmi dobre platenej práce. Niekto si povie: náhoda. Ale Boh vie, ako to bolo.
Potom sme s manželkou cítili, že sa máme obrátiť na jedného podnikateľa, ktorý mal peniaze; žil síce pohoršlivým spôsobom života, ale bál sa Božej moci. Ja som sa neodvážil za ním ísť, ale manželka mala odvahu. Jeho prvá reakcia bola „nie“, čo sme aj čakali, ale potom prišlo veľké prekvapenie: Boh ho premohol. Tvrdil nám, že zrazu, v ten istý deň, mu zaplatil jeden dlžník, od ktorého nemohol vymôcť peniaze už dva roky, pravdupovediac sa s nimi už aj rozlúčil, ale ten mu ich teraz zrazu zaplatil. Vnímal to ako znak, upozornenie od Pána, že nám má požičať. Boh k nemu prehovoril. Poslal nám dvetisícpäťsto eúr len tak – bez zmluvy o pôžičke, úrokov a podobne, čo bežne inak robieval aj vlastnej manželke! Požičal nám! Zázrak! Vďaka Pane!
Na poslednú faktúru nám však ešte chýbalo okolo tisícpäťsto eúr. Modlil som sa. Boh mi počas modlitby povedal, že mám zavolať jednej žene zlatého srdca, podnikateľke, ktorá kedysi bola v mojej skupine na plodnom evanjelizačnom kurze v roku 1999: ona bola v pouličnej evanjelizácii, ktorú sme tam robili, najúspešnejšia. Ale už sme sa nevideli viac ako šesť rokov, ani si nevolali. Bolo mi to nepríjemné, že sa ozývam len kvôli peniazom: ale keď mi to Boh povedal... premohol som sa.
Z telefónnych čísel, čo som ešte mal v mobile, fungovala už len pevná linka.
Zdvihol to jej manžel a potom prišla k telefónu ona. Ja som sa stále hanbil, že volám kvôli peniazom, ale Pán mi to povedal – opakoval som si na povzbudenie. Potom, ako som sa prezvedel, ako ju a jej synov a manžela Boh požehnáva, som sa odvážil ju poprosiť o pôžičku, žeby sme sa jej tých tisícpäťsto eúr snažili vrátiť do jedného roka. Ona si vypočula moju prosbu a povedala mi, že si to rozmyslí, premodlí to, a zajtra mi zavolá.
Skutočne tak urobila.
„A koľko, Štefan,“ spýtala sa ma, „by ste to teda potrebovali?“
„Ak by sa dalo,“ opakoval som, „tých tisícpäťsto eúr.“
„Jasné, dobre, pošlem ti ich poštou. No... a... tak potom si ich aj môžete nechať.“
Prekvapenia v pozitívnom zmysle neboli u nej neobvyklé.
„Prosím? Nemusíme ti ich vracať?“ nechcel som veriť vlastným ušiam.
„Nie, nemusíte,“ potvrdila.
„A nebudú ti alebo vám chýbať?“
Tak som ju poznal: bola to taká jednoduchá, vysoko nad materializmom povzdnesená, vnímavá duša.
„Nie nebudú,“ len opakovala svoje rozhodnutie.
Lúčil som sa s ňou maximálne prekvapený, trochu ohromený. Ďalší zázrak! Koľký už počas môjho života, Pane? Hneď som si uvedomil, že Boh si použil túto dobrú ženu, ktorá mi zdôrazňovala, aby som nikde nehovoril jej meno, aby nám finančne pomohol. Bol to Boží zázrak, zásah, alebo – náhoda? Len nerozumný povie – náhoda. Tak ako len hlupák si v srdci hovorí: Boha niet (Ž 14:1). Pre nás to bol láskyplný prejav starostlivosti Boha o našu rodinu a odmena za našu vieru. Pustili sme sa do zateplenia domu bez peňazí, ale s vierou, vykročili sme vo viere – a Pán všetkého ju odmenil!
Boh nenechá svoje deti bez pomoci. Miluje svoje deti. Stará sa o svoje deti. Vyzýva ich k viere. Verte! Žehná rodiny – tým viac, čím viac detí tieto príjmu a darujú im život. Stále platí: Ten, kto má Boha, ten má všetko, tomu nič nechýba.
Vykročenie vo viere je u Boha osobitne cenené. Jozue, keď išiel do zasľúbenej zeme, a Mojžiš už s ním nebol, ale bol s ním Boh, najprv vstúpil do Jordánu, až potom sa jeho vody rozostúpili (ako Mojžišovi Červené more). Riskoval svoju povesť, ale nepripúšťal si pochybnosti „Čo keď sa nerozostúpi?! To bude ostuda!“ Boh to nerobí tak, že najprv rozdelí rieku či more a všetko nám pripraví a potom vstúpime a prejdeme suchou nohou. To by nemalo nijakú hodnotu a zásluhu pred Bohom. Boh hľadá tých, čo majú vieru. Potom môžeme mať zásluhy viery. A Boh vieru odmeňuje.
