„A sa modlíš za svojho budúceho manžela?“
„Za koho?“
„Za svojho budúceho.“
„To sa mám?“
„Už je najvyšší čas začať. Chceš, aby ti Boh pripravil dobrého manžela?“
Bol rok 1980. Moja terajšia milá manželka mala desať rokov. Chodila na duchovné stretnutia k jednej rehoľnej sestre spolu s inými dievčatami. Tá sestra jej položila túto otázku a už odvtedy sa začala modliť, aby jej Boh pripravil partnera so srdcom.
Ešte epizódka z roku 1997. Manželka spomína, ako sedeli slobodné mladé ženy na káve, boli dobré priateľky. A jedna sa zaujímala:
„Akého by si chcela manžela?“
„Veriaceho, ktorý verí v Boha,“ netajila.
„To je málo,“ prekvapili ju kamarátky. „Mal by to byť nielen veriaci, ale taký, ktorý aj žije svoju vieru. Obrátený, živý kresťan. Koľko máme akože veriacich mužov a pri prvom väčšom probléme zlyhávajú? Boha poznajú len rozumom ale nie srdcom?“
A tak sa začala modliť za partnera so srdcom a živou vierou, za obráteného, ktorého – ako hovorí – spoznala o dva roky...
Ale boli ešte aj iné modlitby. Modlitby jedného spoločenstva v hlavnom meste. Písal sa rok 1999. Po obrátení a absolvovaní letnej evanjelizačnej školy v auguste 1999 som totiž hľadal spoločenstvo živých kresťanov. Tých „klasických“ som poznal pred svojím obrátením, chcel som kresťanov naplnených Duchom, žijúcich svoju slobodu v Kristovi. Našiel som ich tam. A práve v tom období ten istý Duch, ktorý hovorí Cirkvi, ukázal tomuto spoločenstvu, že sa má modliť za spoznávanie mužov a žien navzájom a vytváranie partnerských vzťahov. Chodil som medzi nich rád. Po jednom modlitbovom stretnutí a nasledujúcom agapé (malé pohostenie lásky, aby sa bratia a sestry mohli aj spoznávať ako súrodenci v Kristovi) v októbri toho istého roku pred odchodom na vlak domov som sa ešte zoznámil s jednou príjemnou mladou ženou, ktorá ma zaujala živosťou, vierou, úsmevom a tým, že si ma pamätala – ako tvrdila, že sme spolu chodili do škôlky. Na to som zakrútil hlavou, že je to nemožné, pretože ja nie som stadiaľto; myslel som totiž, že je z tohto mesta. Ona však menovala jednu škôlku v mojom rodnom meste, o ktorej sa až neskôr ukázalo, že som do nej skutočne nejaký čas chodil. Bolo to prekvapivé a zároveň veľmi milé. Moja budúca manželka. Pre zvedavých prezradím aj čosi „intímnejšie“: nielen že sme do nej spolu chodili, ale sme v nej aj spolu spávali na susedných postieľkach; ba tvrdila, že si dobre spomína, ako som sa v spánku, bez toho, žeby tam bol úmysel, na ňu tlačil.
Nepovedal som jej, že s ňou chcem chodiť, ale som jej ponúkol čas na spoznávanie, to sa jej veľmi páčilo. Začal sa ozajstný proces zlaďovania. Boli tam aj pekné veci aj ťažšie, aj odpustenie. Ale čo bolo podstatné, bolo to, že sme vedeli, že to bola Božia vôľa, aby konkrétne my dvaja sme sa zobrali. Ako sme si mohli byť takí istí?
Po začiatku chodenia ma Boh povolal do jednej z kresťanských komunít vo Veľkej Británii. Vedel som, akú náplň – okrem iného – budú mať moje modlitby. Modlil som sa, kým mi Otec neodpovedal. Stalo sa to v ich kaplnke. Bola to katolícko-protestantská komunita a tamojší biskup im tam povolil vystavovať Eucharistiu. Tá kaplnka, miesto modlitieb, sa mi veľmi páčila; bola ako obývačka – s kobercom. Dalo sa tam dokonca ležať pred Bohostánkom, ako napríklad ležia kňazi pri vysviacke. Pri hlbokej modlitbe mi Boh povedal: Two are better than one (Ecclesiastes 4:9) Čiže: Dvaja sú lepší ako jeden. Dvaja sú na tom lepšie, ako keď je človek sám. (Kazateľ 4:9) Nemal som pochýb, že to je ukázanie cesty, božieho plánu pre našu spoločnú spásu: ja a manželka.
Vzťah sa vyvíjal smerom k manželstvu a naplánovali sme si zásnuby na február 2001. V našej Cirkvi som našiel krásny obrad a tak sme mali zásnuby v chráme pred Cirkvou. Náš vzťah už bol verejný. Evke som kúpil zlatý prstienok s bielym očkom. A svadbu sme určili už vtedy na 22. september 2001.
Postupne sa však začali zosilňovať útoky Zlého na náš vzťah zvonka s úmyslom ho rozbiť. Diabol pracuje proti jednote a pracuje na rozdelení vzťahov. Tí, ktorí sa do tejto rozbíjačskej aktivity postavili, možno ani netušili, že sú v jeho službách a preto nech im to Pán odpustí. V každom prípade sa tlaky týchto síl na konci augusta a začiatkom septembra tak zintenzívnili, že to bolo ozaj neúnosné (do toho prišla aj strata mojej práce), že sme dokonca začali uvažovať s odložením svadby (a teda s vedomím, že by nebola možno nikdy), ba s úplným rozchodom. Keď som si kupoval svadobný oblek, zaobstarával obrúčky a dával tlačiť svadobné oznámenia, držala ma len viera v to, že Boh tento vzťah chce a tak isto manželstvo, čo mi jednoznačne povedal vtedy v komunite v Anglicku. Boh a jeho vôľa ma držali. (Pozn. Súčasťou prípravy bola aj naša generálna spoveď. Ak ste v páre katolíci, odporúčam veľmi tento krok snúbencom. Znamená očistenie. Slobodu. Nový začiatok.)
Dva týždne a zopár dní pred dátumom svadby vonkajšie (istí členovia rodiny) i vnútorné útoky tak kulminovali, že sa celková situácia začala nakláňať na stranu, že svadba nebude.
Aj Evku zneistili, ale dostala o manželovi slovo z 1 Tim 3:1-7: Toto slovo je spoľahlivé: Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele. Ale biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť; nie pijan, ani bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý, ani chamtivý; musí dobre viesť svoj dom a deti držať v poslušnosti a v celkovej mravnej čistote. Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?! Nemá to byť novoobrátenec, aby nespyšnel a neprepadol diablovmu odsúdeniu. Musí mať aj dobré svedectvo od tých, čo sú mimo, aby neupadol do opovrhnutia a do diablovho osídla.
S pomocou Boha sme všetky skúšky vydržali a mali sme krásnu svadbu: prišli aj ľudia z Evkinho malého spoločenstva z hlavného mesta, ako aj z domáceho ako aj iní priatelia. Mali sme ju v útulnej kúpeľnej kaplnke a bolo to požehnané: blahoželaní bolo neúrekom.
Ale Boh sa chcel ešte intenzívnejšie osláviť na našej svadbe a preto dopustil niekoľko malých – veľkých problémov. Jedným z nich bolo, že organista v malej kaplnke nám odmietol hrať, pretože nesúhlasil so spevokolom mladých, ktorí nám chceli spríjemniť obrady. Najhoršie, že bol zároveň aj jediným a „zvrchovaným“ kostolníkom a riskovali sme, že nájdeme kaplnku v sobotu o tretej zavretú a bohoslužobné predmety nepripravené. O toto všetko sa Pán zázračne postaral, lebo keď sme prišli, kaplnka bola otvorená a keď sme vstúpili do nej, ozval sa organ a svadobný pochod; hral iný organista.
Horšie bolo, že Evke, mojej snúbenici, vypovedalo dva týždne pred sobotou S koleno a prepadla ju angína s ťažkým kašľom. To bolo povážlivé, lebo mala byť aj tancovačka a bez zdravých nôh, pravda, sa zvŕtať nedá. Povážlivá situácia, spestrovali sme si ju žartmi o „krívajúcej a kašľajúcej neveste“.
Naveľa však išla k špecialistovi. Už mala ozaj veľké bolesti. Lekár pozerá röntgenovú snímku a pýta sa manželky:
„A vy ste vrcholová športovkyňa, či čo?“
„Aká športovkyňa? Väčšinu času sedím za počítačom, a robím manažérsku prácu.“
„Nuž... vaša chrupavka na kolene...“ potočil hlavou, „je tak zničená ako u vrcholového športovca.“
„Skutočne? Akú liečbu navrhujete? Koľko to bude trvať?“ manželka je vždy priama.
„Tak... Tri mesiace budete brať lieky. Potom pauza dva mesiace, potom znovu tri mesiace lieky. Po skončení uvidíme, či došlo k nejakému zlepšeniu. A počas tohto liečenia nebudete s kolenom hýbať, ani ho zohýbať, ani kľakať; budete ho mať v pokoji.“
„Pán doktor... vy mi nerozumiete. Ja mám o dva týždne svadbu, o štrnásť dní sa idem vydávať!“
Zakrútil hlavou a zopakoval jej to o tých troch – dvoch – troch mesiacoch. Dal jej recept na lieky.
Manželka vyšla z ordinácie a sadla si ešte na stoličku v čakárni. Fú. Osem mesiacov liečenia? Zrazu jej Duch Boží ukázal dve cesty: klasickú ľudskú s dlhým liečením a neistým výsledkom, alebo cestu Božieho zázraku. Mala na výber. Vybrala si tú druhú. Uverila v zázrak. Začala sa modliť a samozrejme, zmobilizovali sme modlitbový zápas (až tak sa to dá povedať) aj iných kresťanov. Za nevestino zdravie sa modlili ľudia na seminári pátra Eliasa Vellu, vtedy známeho kňaza z Malty, exorcistu a vyhľadávaného učiteľa princípov kresťanského života, malé spoločenstvo v hlavnom meste, jeden dom modlitby z Komunity Ján Krstiteľ i Spoločenstvo Živá voda u nás. Áno, nemodlili sme sa o nič menšie, než o zázrak.
Stav sa stále zhoršoval, ale žili sme v takej základnej istote, že Pán sa na tejto záležitosti chce osláviť. Ešte v piatok ako zanášala zákusky do hotela, v ktorom mala byť svadobná hostina, krívala a v kolene cítila ostrú bolesť v závislosti na tom, ako dlho ho zaťažovala. Skoro kvôli bolestiam nemohla chodiť. Ale v piatok, deň pred svadbou vrcholil aj modlitbový zápas a – bol víťazný, lebo ráno bolesť úplne prešla. Sobotu ráno Boh zasiahol. Urobil zázrak! Aleluja!!! Bolesť sa stratila! Sobotu nič necítila a koleno bolo v poriadku! Behala ako tínedžerka. Lieky si nevybrala – recept od lekára zostal nevyužitý!
S kašlaním to tiež bolo v poriadku, aj keď neustúpilo úplne, nerušilo. Prekvapivo sa to napravilo. A ešte jeden zázrak, tretí, Boh urobil: manželka mu vyjadrila túžbu, aby v tú sobotu bolo teplo, alebo aby aspoň necítila zimu v šatách s krátkym rukávom; toto ju dosť trápilo, lebo je veľmi citlivá na chlad. Tak sme sa aj za to modlili. A hoci predtým celý týždeň bolo chladno a pršalo, sobota vyšla krásna a teplá (potom, mimochodom, v nasledujúcom týždni po sobote sa opäť ochladilo). Bolo tak teplo, že aj keď sme stáli dlho vonku počas trištvrtehodinových gratuláciách – dve autá „blahoželantov“ prišli aj z hlavného mesta – a dlho sa fotografovali v parku, Evke aj bez peleríny nebola zima. Boh aj tento zázrak pre nás spravil, odpovedal na modlitby.
Obrady ako i veselica boli prežité v pokoji a v radosti. Ja osobne som mal veľké potešenie najmä z liturgie, viedol ju náš spolužiak kňaz, a obradov: ľudia, čo odchádzali, hovorili, že to bolo všetko nádherné a také niečo pekné a milé dlho predtým nezažili. Mladé páry, ktoré nás prišli vyprevadiť na spoločnú cestu, sväto-sväte tvrdili, že vidiac naše obrady chcú mať svadbu len v tejto útulnej kaplnke.
A tak sme uzavreli navzájom spoločenstvo, zmluvne sme ho potvrdili. Je to veľká zodpovednosť. Ozaj, uvedomili ste si vy, čo ste manželia a vy, čo sa na manželstvo pripravujete, že manželská zmluva je obrazom zmluvy, ktorú uzavrel Boh Jahve so svojím vyvoleným národom Izraelom (a ktorú uzatvára Ježiš s nevestou Cirkvou)? Je to zmluva o (1) vernosti (budem ti verným manželom...), (2) sľub stálej prítomnosti (nikdy ťa neopustím...) (3) sľub lásky (budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho života). Túto zmluvu posväcuje Boh.
Manželstvo je spoločenstvo muža, ženy a Boha, v ktorej sa zosilneným spôsobom môže navzájom komunikovať láska. Trojuholník, ktorý má viesť k plodnosti, čo sa týka služby manželov navzájom, služby navonok spoločnosti/-čenstvu a vzniku nového života. Nesmie v ňom chýbať najdôležitejší: Pán. Povolanie do tohto stavu je povolaním od neho, pretože on nechcel, aby muž (žena) bol/la sám/sama. Stvoril teda človeka ako muža a ženu (Gn 1:27c) a predurčil ich na vzájomnú jednotu a dopĺňanie sa. Ak zostane muž oddelený od ženy, bude mu niečo chýbať a tak isto ak žena od muža (môže to však zaplniť Boh – pozn. pre slobodných). V tomto „dvojvydaní“ človeka videl Stvoriteľ nádherné dielo svojich rúk: veľmi sa mu potešil, ako sa mu podarilo (Gn 1:31). Stvoril ich rôznych, potrebujúcich sa navzájom. Nekazme mu jeho radosť.
